Rút

Po vystúpení z lietadla som sa ocitla na obrovskom letisku. Všade, kam som sa pozrela, bolo veľa ľudí rôznych kultúr a jazykov. Niektorí pobehovali s malými kufríkmi sem a tam a niečo hľadali, iní sedeli pohodlne opretí na stoličkách čakajúc na ich let alebo na príchod príbuzných.

V hlave mi vírilo nespočetné množstvo myšlienok, no ani jednu som nevedela uchopiť. Jedným slovom, cítila som zmätok. Adrenalín sa mi usadil v krvi a strach v žalúdku. Na čo som sa to dala? Položila som si túto otázku už aspoň tisíci raz, ale stále som nenachádzala odpoveď. Žalúdok mi robil kotrmelce a mala som chuť zvracať. Ja, malá Rút, z malého Slovenska, som sa ocitla v obrovskom meste, ktoré je skoro štvrtina z mojej rodnej krajiny. Je to vôbec možné?

Rýchlo som sa snažila uhnúť, keď sa okolo mňa tlačil dav ľudí. Cítiac sa ako malá myška som na nich pozrela. Boli to belosi a černosi vraviaci po anglicky s množstvom batožiny. Netuším prečo, ale zdali sa mi sympatickí, tak som sa za nimi vybrala. Predierali mi cestu, ja som sa len zviezla s nimi. Podľa môjho chabého úsudku sme prešli dostatočne veľký kus cesty (no nemôžem povedať s istotou, či to tak bolo, pretože mi bolo zle z masy ľudí a všetko mi pripadalo, že trvá večne), keď som akoby zázrakom z jasného neba uvidela tabuľku s mojím menom. Držala ju pekná žena okolo tridsiatky s vlasmi vyčesanými do drdola. Na prvý pohľad vyzerala príjemne.Pristúpila som k nej a hanblivo sa predstavila.

„Ahoj, ja som Rút.“

Tvár sa jej rozžiarila úsmevom.

„Ahoj, teší ma. Ja som Sophia.“ Podala mi ruku. „Som rada, že si šťastne doletela z tej diaľky. Aký bol let?“

„Fajn, len dlhý,“ vystrúhala som neistú grimasu.

„Tak to aby sme už boli doma,“ povzbudzujúco sa usmiala.

Prikývla som.

Sophia sa tu evidentne dokázala vynikajúco vyznať, takže sme k veľkému tmavomodrému autu dorazili rýchlo.

Cestou som mala dosť času obzrieť si ju. Hnedé oči jej zvýrazňovala čierna linka a pery mala pretreté jednoduchým leskom. Biele úzke nohavice jej dokonale ladili k červenej blúzke. Vyzerala veľmi pekne. Asi po hodine cesty sme dorazili po vydláždenej príjazdovej ceste k veľkému bielemu domu. Okolo okien i dverí domu boli tehličky červenej farby, ktoré ladili so strechou.

Ak som doposiaľ nemala pocit, že som v dedinskej časti Montrealu, práve sa dostavil. Zaparkovali sme pred garážou, prepojenou s domom, no dnu sme vyšli po širokej verande. Na nej sa vynímala dubová lavička s hojdacím kreslom a stolíkom. Biele zábradlie zdobili kvety v črepníkoch. Vošli sme do priestrannej haly so schodiskom na poschodie, viacerými dverami a spojenou kuchyňou s obývačkou. Kuchyňa bola asi trikrát väčšia ako naša a zjavne aj drahšia. Linka bola totiž z bieleho mramoru. Nechýbal barový stôl so stoličkami, ani veľký jedálenský stôl. Obývačka bola ešte väčšia. Na stene sa vypínal najväčší televízor, aký som vo svojom živote videla a hneď vedľa hi-fi veža a x-box. Gauč s luxusným bielym poťahom, podľa mňa minimálne pre pätnástich ľudí, bol umiestnený z polovice s výhľadom na televízor a z druhej polovice na záhradu. Celú vonkajšiu stenu pokrývali francúzske okná. Neprestávala som žasnúť, no nielen nad luxusom okolo mňa, ale aj kvôli tomu, že to pôsobilo útulne. Detaily dopĺňali rodinné fotky, pohľadnice, sviečky, sošky a detské kresby porozhadzované po celej kuchyni. Jednými dverami v hale sme vošli do priestrannej garáže, kde bolo zaparkované drahé nízke biele auto. Cez dvere vzadu garáže sme prešli ku krytému bazénu s fontánkou, vírivkou a saunou. Steny boli presklené, takže sme videli na dvor a zbadala som aj trampolínu, preliezky a pieskovisko. Odtadiaľ sme prešli priamo do haly. Schody na poschodie boli točité a presklené. Bola tu galéria, ktorá spájala poschodie s prízemím. Keď som sa pozrela zhora dole, videla som celú halu, obývačku a kúsok kuchyne. Vrchné poschodie bolo, v podstate vďaka schodom, kruhové. Všade dookola stáli dvere a medzi nimi buď obraz, kvet, alebo fotka.

Sophia ma zaviedla k jednej z izieb. „Táto bude tvoja,“ otvorila dvere. Zostala som stáť na prahu dverí. V izbe bol príjemný prievan, ktorý spôsobili otvorené balkónové dvere. Dlhé biele záclony siahajúce po zem pofukovali z nich i z okien. Medzi nimi som si stihla všimnúť purpurový gauč preplnený vankúšmi. Po pravej strane boli dvoje dvere. Prvé ma zaviedli do prázdnej miestnosti plnej políc. Šatník. Neprestávala som žasnúť. Otvorila som ďalšie dvere – kúpeľňa. Dve umývadlá, sprcha aj vaňa. Už teraz som sa nevedela dočkať, kedy vojdem do sprchy s masážnymi prúdmi. Bola taká veľká, že by som si v nej mohla takmer ľahnúť. O vani ani nehovorím. Oproti kúpeľňovým dverám stála biela manželská posteľ na rovných nožičkách, tiež preplnená vankúšmi a za ňou purpurová stena, ostatné boli biele. Čelo postele bolo vyplnené vlnkami a ulitami. Návlečky postele boli purpurové i doplnky v izbe ako váza alebo lampa. Niekto sa tu vyhral. Ďalej som zahliadla písací stolík, veľké oválne zrkadlo, toaletný stolík a prázdne poličky.

Bola som užasnutá, no neodpustila som si poznámku: „Izba je nádherná, ale úplne by mi stačila menšia. V tejto sa cítim ako princezná,“ rozhliadla som sa okolo seba. Sophia sa spokojne usmiala a jednu ruku si založila v bok. „Nerada ťa sklamem, ale všetky izby v našom dome sú podobné tejto,“ úsmev sa jej rozšíril, „a budeš tu dlho, tak som chcela, aby si sa u nás cítila, čo najlepšie.“

Opätovala som jej úsmev. „Ďakujem, to určite budem.“

„Okej, tak zavolám Patricka zo záhrady, aby ti vyniesol kufre. Pri tom sa zoznámiš s ním aj s deťmi. Môžeš sa vybaliť. Dnes ťa nebudem ničím zaťažovať, len sa priprav na večernú návštevu. Chcú ťa spoznať moji rodičia aj brat. Oni jediní z našej rodiny žijú tu v Quebecu. Ostatní sú rozletení po celej Kanade alebo Amerike. A ešte máme rodinu na Slovensku.“ Povedala s úsmevom, akoby si na to práve spomenula…

Stiahnuť PDF